Nočný duch

 Ubehlo už niekoľko rokov od čias, kedy som po prvý raz vzal fotoaparát do ruky a začal tak svoju púť za dokumentovaním zvierat. Za niečím, čo ma napĺňa potešením a dnes už je súčasťou môjho bežného života.

Ako každý z nás, som si rokmi dával rôzne ciele.

Niektoré som dokázal splniť, no na mnohé dodnes čakám. Niektoré som slpnil hneď a niektoré trvali roky.

Jeden z týchto cieľov, alebo lepšie povedané snov boli práve sovy. Jedny z najfotogenickejších vtákov, nie len u nás, ale na celom svete. Múdre a zároveň takmer neviditeľné tvory. 

Sova už od pradávna patrí k symbolom múdrosti a učenosti, toto prirovnanie dostala podľa gréckej bohyňe Athéna, ktorá bola často zobrazovaná so sovou.

No v iných kultúrach je sova považovaná aj za symbol smrti, napríklad v Japonsku.

No dá sa toho o sovách nájsť v knihách a na internete mnoho, my sa ale venujme práve tomu na začiatok najdôležitejšiemu, skúsiť nájsť pár druhov sov u nás na Slovensku a skúsiť vyčarovať nejakú krásnu fotografiu.

Už od samého začiatku som vedel, že to bude náročne, no v skutočnosti to bolo ešte náročnejšie. Áno viem, existujú triky, ako si hľadanie uľahčiť, ale niekdy ani to nestačí. O tomto som  sa presvedčil na vlastnej koži. Lenže ako sa hovorí, niečo zlé je vždy na niečo dobré. U mňa to znamenalo o to väčšiu radosť z úspechu.

Presuňme sa teda na začiatok, do roku 2016, kedy som započal túto moju púť a snahu.

Všetko som začal študovaním informácií o sovách. Knihy, internet, dokumentárne filmy a v neposlednom rade získavanie informácií od kamarátov fotografov a ornitológov. Proste všetko čo je potrebné vedieť ešte skôr, ako sa začne táto cesta za svojím očakavaným cieľom.

Ak sa zamyslím a dobre si spomínam, tak prvá sova ktorú som sa snažil nájsť bol kuvíčok vrabčí. Jednoznačne najroztomilejšia sovička spomedzi tých, ktoré som chcel zväčšniť. Kto by nezbožňoval tohto iba v priemere 17cm drobčeka. Tento minipredátor obýva prevažne ihličnaté lesy, alebo zmiešané lesy s prítomnosťou mladín kde hľadá svoje útočisko. Výskyt v čisto listantých lesoch nie je nemožný, ale je zriedkavejší, ak už ale obýva listnatý les, tak prevažne bukový. Smreky slúžia dobre ako úkryt pred predátormi, hlavne husté koruny stromov rovnako ako mladiny, ktoré sú pre veľkého predátora nedostupné, no táto maličká sovička nimi preletí bez povšimnutia s úplnou ľahkosťou. 

Kuvíčok je známi aj pre svoj tipický nočný pískot, ktorý sa rozlieha lesom a dáva o sebe vedieť, že tu, som pánom ja.

V okolí môjho bydliska sa smrekové lesy nenachádzajú, žijem pod Tribčom a to priamo v meste Topoľčany. Z domu to mám do lesa pod Tribeč len 5 minút autom. Milujem tieto lesy, tu som vyrastal a tu som doma. No napriek rôznym prognózam, že by sa kuvíčok v pohorí Tribeč pravdepodobne nemal nachádzať som hlavu nezvesil, práve naopak, so vztýčenou hlavou som sa vrhol do hľadania. Skoré ranné vstávania za tmy mi spríjemňovala ranná káva a jej vôňa. Ranný letný chlad a v zime zasa ranné mrazy, ktoré mi vždy líce zafarbia do červena. Kto by tieto rána nemal rád. Ja som si to užíval, túlal som sa tmou a načúval zvukom lesa. Trávil som nie hodiny, ale dni hľadaním či už pred svitaním, ale aj po zotmení. No koniec koncou bez výsledku. Jediné čo mi zostalo, sú krásne spomienky na tie nočné zvuky lesa a rána kedy sa všetko zobúdza. Po množstve neúspešných pátracích výpravach som si overoval túto skutočnosť aj u známeho ornitológa, no jeho slová ma nepotešili. Posledné záznami kuvíčka sú niekoľko rokov staré a od vtedy nebol v pohorí Tribeč zaznamenaný jeho výskyt. 

No nič, povedal som si, musím skúšať šťastie ďalej a niekde inde.

Moje ďaľšie kroky smerovali na Považský Inovec, pohorie vzdialené od môjho bydliska zhruba 18km. Fauna a flóra tohto pohoria je blízka tomu na Tribči. Lesy prevažne bukovo-dubové, ale aj tu mi vnútro radilo, vyskúšaj to, možno budeš mať šťastie, človek nikdy nevie, čím ho príroda prekvapí. A tak podobne ako pri minulých pokusoch aj teraz som pokračoval rannou kávou a prechádzkami tmou. Užíval som si každý jeden deň stráveny v lese, to ticho a harmóniu.

Ale koniec koncou, znovu neúspešne.

Úsmev na tvári som ale nikdy nestratil. Vedel som, že ten deň nakoniec príde. Buď dnes, zajtra alebo o rok, nádej predsa umiera posledná.

Rok 2016 som nakoniec ukončil neúspešne. Pred objektívom sa mi neukázal ani kuvíčok, ani žiadna iná sova.

Rok 2017 sa opäť neniesol v duchu úspechov. Okrem kuvíčka som skúšal nájsť aj sovu lesnú. Neúspešne!!!

Nechcelo sa mi veriť, veď nie je možné aby sa takto ťažko hľadali sovy. Veru, ľahké to nebolo. Množstvo neúpechu ma v tomto roku začínalo odrádzať od hľadania. Mrzelo ma že sa vraciam denno denne domov bez fotky. Dám si chvíľu pokoj a skúsim niečo iné, povedal som si. 

A tak som po núspešnom začiatku v roku 2017 snahu vzdal.

Šťastie som opäť skúsil v roku 2018. Môžem vám povedať iba toľko, ďalší depresívny rok :D.

Snaha, snaha a snaha, no úspech žiadny.

Človek si niekedy hovorí, že niečo je nad jeho sily a má chuť to vzdať.

Nakoniec ale predsa len prišlo to pomyselné šťastíčko a v novembri 2018 som poprvý krát videl na jednom zimovisku myšiarku ušatú. Krásna sova, štíhla ale zároveň dosť veľká. Je to najpočetnejší druh sovy žijúcej u nás. V zime sa zhlukujú do početných skupín a pravidelne sa vracajú na svoje zimoviská. Nie sú vôbec extrémne plaché, práveže naopak, zvyčajne majú tieto zimoviská v obciach a mestách. Blízko k ľudským obydliam. Častokrát v blízkosti kostolov, cintorínov, alebo v parkoch. 

Tu mi ale dopomohol môj dobrý priateľ, veď od toho kamaráti predsa sú :). Touto cestou chcem poďakovať tebe Gabo, zlomil si tu smolu. 

Fotkami myšiarok som ukončil rok 2018.

V roku 2019 som chytil druhý dych, kúpil som si bluetooth reprák a vedel som, že toto zariadenie mi môže dopomôcť v hľadaní, predsa len, ak dokážem nejako presvedčiť sovu, že aj ja som sova :D, tak by som nakoniec mohol byť úspešný. A tak sa aj stalo. Začalo sa všetko lámať, smola pretavila v úspech a aj mne sa lepšie potom zaspávalo. Apríl, mesiac môjho narodenia. Vstávam za tmy a balím veci, nemôže chýbať výbava každého správneho dobrodruha,káva a horálka. Rána sú ešte trochu chladné, ale k obedu už teploty prudko stúpajú a deň sa mení na príjemný jarný.

Kráčam lesom a skúšam poprvý krát nahrávku sovy lesnej. Nič. Pokračujem ďalej a asi po 200 metroch skúšam znova. Opäť nič. Presúvam sa ďalej lesom, prechádzam okolo lesného krmelca a pred sebou vidím krásny les posiatý starými bukmi s krásnymi dutinami. Vravím si, prečo nie, skúsim to tu. Púšťam nahrávku, tá trvá okolo 40 sekúnd. Po jej skončení čakám opretý o strom a ticho počúvam. Niečo sa mi zdá podozrivé. 

Drobné spevavce začali v lese dráždivo reagovať na nahrávku. Ani som sa nenazdal a z diaľky sa ozýva húkanie sovy lesnej. Odpovedá, vravím si v hlave.

Šťastím celý bez seba sa potichu poberám smerom k prichadzajúcemu zvuku. Zostane ticho!

Čakám, ale stále nič. Skúšam znova nahrávku a tá ani len nedohrala a mne nad hlavou prelieta sova. Krásnym tichým letom sa vznáša a sadá si na konár do krásne sa zelenajúcich jarných listov. Srdce mi bije ako hrom, cítim ho až v hrdle. Bojím sa urobiť čo by len krok, ale viem že musím skúsiť prísť aspoň kúsok bližšie a nájsť vhodné miesto odkiaľ bude možné urobiť vytúženú  fotku.

Ticho prekračujm a došľapujem na špičky, aby lístie pod nohami toľko nešumelo. Nachádzam vhodné miesto a tak rozkladám statív a objektív mierim pramo na obrovské okrúhle očiská. „CVAK“. Je to tam, moja prvá fotografia sovy lesnej. Som nadšený a príjemný pocit ma hreje pri srdci.

Sova lesná (Strix aluco)
Sova lesná (Strix aluco)

A na prvú sa nezabúda. Budem si tento moment pamätať určite navždy.

O týždeň sa na toto miesto vyberám znova a toto stretnutie sa opakuje, na karte sa mi objavuje niekoľko fajn fotiek a môžem ísť spokojne domov. 

Sovy na tomto mieste už pre tento krát nechávam v kľude.

Predsa len im nechem toľko zasahovať do ich života. Veď apríl je čas kedy už pracujú na potomstve a je dôležité aby mali svoj vlastný pokoj.

Sova lesná (Strix aluco)
Sova lesná (Strix aluco)

Behom apríla som ešte obehol aj iné časti lesa a našiel ešte pár jedincov. Všetky vypadali v dobrej kondícii a bolo vidno že sa im na Tribči náramne darí a ja dúfam že sa to nikdy nezmení.

V marci toho roku, teda ešte pred šťastným stretom so sovou lesnou sa vydávam ako inak znova po stopách kuvíčka.

Tento krát som sa vybral pozrieť Michala Štoklasu a jeho rodinku na víkend na Oravu. Deti sa príjemne zabávali, manželky klábosili a my z Michalom trávili víkend v Oravských lesoch. Musím povedať, krásna a čarovná je Orava v každom ročnom obdobý. Ja som tam bol vtedy začiatkom marca, dni boli ešte veľmi studené, až priam mrazivé. Mysleli sme si aj so Štokym, že u neho smolu zlomím a kuvíčka dostaneme pred objektív. Nie, nedostali, ani tento krát to nevyšlo. Ale na druhú stranu, vyšlo nám posedenie pri psíkoch medvedíkovitých, tie sa nám pred zotmením ukázali. Michal, tebe a tvojej rodinke ďakujeme zo srdca za pohostenie a tešíme sa kedy opäť budeme môcť prísť za vami. Takže ani Orava nebola úspešná , ale nevadí. Nezlomná energia ma ženie vpred. Skúsim to u nás už po ani neviem koľký raz, ale rovnakú chybu už neurobím a pre tento raz sa skúsim vypraviť o niečo vyššie. Skúšam Strážovske vrchy, oblasť od Nitrianskeho Rudna smerom k Čičmanom.

Tú to dobre poznám, trávil som tu detstvo. Môj otec sa narodil v malej  dedinke hneď za Nitrianskym Rudnom s názvom Liešťany. Trávil som tam pomerne veľkú časť detstva a hory som tam tiež ako tak poznal. Vedel som aj to, že sa tam nachádzajú smrekové lesy. Presne také, aké obýva kuvíčok. No znova bolo niekoľko výletov iba výstrel do prázdna. Domov sa denno denne vraciam bez fotky a dokonca aj bez náznaku, že by tam mohol kuvíčok byť. 

15.12.2019 sa prechádzam po lese u nás na Tribči, mám už mnoho kilometrov za sebou, fotím čo mi brnkne do nosa. Keď sa vraciam k autu kráčam krajom lesa, len pár metrov vpravo vidím pole. Pred sebou mám už koniec lesa, kde tu zrazu zazriem pred sebou na strome niečo sedieť. Je to veľké a siluetou podobné sove. Som ešte dosť ďaleko a neviem rozoznať a akého dravca sa jedná. Po pár metroch ale už vidím a dosť dobre. Uralka pre Pána Jána. Vidím dobre? Sedí si tam a jedným okom na mňa zazerá. Bojím sa ísť bližšie a tak fotím z tohto miesta a až potom skúsim ísť bližšie. No snaha o priblíženie bola neúspešná a sova dlhochvostá odlieta preč. Viac som ju nedohľadal a ani ďaľšie dni som ju tam viac nevidel. Ale aj tak si hovorím, že zakončenie roka na výbornú a to ešte ani len netuším čo ma do konca roka ešte čaká.

Sova dlhochvostá (Strix uralensis)
Sova dlhochvostá (Strix uralensis)

28.12 mi volá Miško Richter, vraví, Majkle, nechceš si urobiť výlet, idem s kamarátom pozrieť na jedno miesto vrchárku červenkastú. Vravím mu jasne že idem. Blíži sa koniec roka a tak stráviť ho s kamarátom na spoločnom fotovýlete, prečo nie.

29.12 vyrážam skoro ráno do Beluše kde ma Michal čaká. Prehadzujeme veci do jeho auta a valíme pre Mateja. Cestou kopec srandy, ako to už zvykom býva. 

Fotovýprava za vrchárkou dopadla nakoniec úspešne a tak sa všetci vraciame spokojne domov. Matej nás opúšťa a mi z Mišom ešte ideme za Gabom, boli sme dohodnutý, že vyskúšame kuvíčka u nich neďaleko Beluše.

Dorazíme na dohodnuté miesto kde už na nás čaká Gabo. Vrelo sa privítame a prehodíme pár slov ale kedže nie už moc času a dni sú krátke, púšťame sa do vábenia kuvíčka. Netrvá to dlho a nad hlavami nám sedí kuvíčok vrabčí, zaplavil ma pocit spokojnosti aj napriek tomu, že nezletel nízko a posedával dosť vysoko. Tak či tak sa mi podarila vtedy docela slušná fotografia, síce jedna jediná, ale pre mňa neskutočne vzácna, veď predsa koľko že som to len čakal na tohto mini lovca? Skoro štyri celé roky som čakal, než som sa dočkal. 

Kuvičok vrabčí (Glaucidium passerinum)
Kuvičok vrabčí (Glaucidium passerinum)

Ako som spomínal na začiatku rozprávania, niečo sa občas podarí hneď, no niečo trvá roky, ale nakoniec to predsa len príde a radosť je o to väčšia.

No tu moje rozprávanie nekončí, končí iba rok 2019 a pred nami je aktuálny rok. Rok poznačený celosvetovou pandémiou a zároveň rok, v ktorom sme si ja a moja rodina veľa vytrpeli. Rok na ktorý chceme rýchlo zabudnúť. Aj cez všetky útrapi sa fotenia nevzdávam a práve pobyt v prírode mi veľmi pomáha, je to očista byť občas sám a relaxovať obklopený prírodou. 

Zhruba v polovici mareca sa na podnet kamaráta vydávam za kuvíčkom. Prichádzam na miesto ktoré mi opísal ako čarovné, vraj nádherný smrekový les. Neklamal, les ako z rozprávky. V tej dobe boli ešte stopy po snehu, ráno bolo mrazivé, ale nič z toho by ma nikdy neodradilo. Šlapem na opísane miesto kde dorazím o niekoľko minút. Tu vraj mám vyskúšať písknuť kuvíčka cez reproduktor. Lenže na pískot nič neodpovedá. Toto snáď nie je možné, niekto si zo mňa už musí robiť srandu. Nič, balím a idem domov. Cez týždeň mi znova volá kamarát a vraví, bol som na tom mieste a hneď po písknutí kuvíčok priletel a krásne mi zapózoval. Z uši sa mi parilo až bolo počuť pískot ako z tlakového hrnca.

Musím to tam skúsiť znova cez víkend, čo aj urobím a čo myslíte? Ako som dopadol? Nijak, po sovičke ani stopa. Letím vyše 90 km aby som si dal v rozprávkovom lese kávu a horálku. Cítil som sa divne, už mi ani nebolo do plaču, skôr som sa na tom zabával.

Koncom marca ma ten istý kamarát nasmeroval na iné miesto, na miesto kde si myslel že budem určite úspešný. Tento krát to naozaj už vyšlo, kuvíčok sa mi zjavil ako duch rovno pred očami a dovolil už viac ako jednu fotografiu. Z tohto fotenia som mal naozaj dobrý pocit a užil som si ho tak, ako sa na správneho wildfotografa patrí, v blízkosti tvora, ktorého niekoľko rokov hľadáte a svoj cenný čas venujete iba jemu a on sa vám odvďačí pózovaním v svojej plnej kráse. 

Bol to super deň, cestou domov sme sa s kamarátom po telefóne ešte nejaký čas zabávali na tom ako to všetko dlho trvalo a nakoniec vyšlo, porozprával som mu o tomto mojom stretnutí a dobre sme sa na tom zasmiali.

Kuvičok vrabčí (Glaucidium passerinum)
Kuvičok vrabčí (Glaucidium passerinum)
Kuvičok vrabčí (Glaucidium passerinum)
Kuvičok vrabčí (Glaucidium passerinum)
Kuvičok vrabčí (Glaucidium passerinum)
Kuvičok vrabčí (Glaucidium passerinum)

Máj 2020. Svoje putovanie smerujem po ročnej odmlke od sovy lesnej späť do jej prítomnosti. Idem pozrieť svoju starú známu. Miesto s výraznými starými bukmi. Neďaleko krmelca, presne tam kde som zažil svoje prvé stretnutie.

Tak ako minule, aj teraz to skúšam pomocou nahrávky. No okrem spätnej zvukovej odozvy, sovy niet. Skúšam hľadať v okolí ale sovu neviem nájsť, je to akoby ste hľadali ihlu v kope sena. Motám sa, ale vypadám ako keby blúdim na mory bez kompasu. Už ani len nedúfam že by som ju mohol nájsť a tak si robím posledné kolečko v miestach, kde som ju minulý rok videl. Pozerám do kurún stromov a prchadzám si konár po konári. V tom mi oči padnú na starú čerešňu, držiacu sa silou vôle o iný strom, celú olámanú a na jej najspodnejšom konári v zhruba 5 metrovej výške si sedí ona, moja stará známa. Sedí si tam a zazerá na mňa cez pootvorené oči a vypadá akoby si myslela, áááá teba som už dávno nevidela, som rada že si sa zastavil. Moja prítomnosť jej nejak moc nevadí a to nie som od nej príliš ďaleko. Rozložím statív a urobím si zopár fotografií. Sedím si pod jej stromom a hľadíme si do očí. V tom momente som si k nej vytvoril to povestné púto a vravel som si, či sa ešte stretneme. 

Sova lesná (Strix aluco)

Niekoľko krát som sa na toto miesto vrátil a vždy tam na mňa čakala, na tom istom strome, ba dokonca na tom istom konári. Vždy sme sa tam stretli, chvíľu si vymieňali pohľady a každý sme si šli svojou vlastnou cestou. Vtedy som jej dal meno, nazval som ju Emily. Stretli sme sa s Emily mnoho krát a vždy to bolo očarujúce. Teším sa, keď sa za ňou vypravím aj budúci rok.

Ešte počas jari sme sa s kamarátom Tomášom tu od nás zo Soľčian snažili nájsť výra u nás v okolí, vedeli sme že tu niekde hniezdi každý rok.  Ale nájsť ho je náročné, už len pre to, že jeho sfarbemie je dokonale prispôsobené jeho výskytu. Aj pre jeho obrovské rozmery, ktoré sú neuveriteľného trištvrte metra a jeho rozpätie krídeľ sa blíži k hranici dvoch metrov bolo veľmi tažké ho nájsť, no kamarátovi Tomimu sa to podarilo. Oboch nás zaplivila radosť, že sme si mohli zväčšniť túto najväčšiu európsku sovu.

Výr veľký ( Bubo bubo )
Výr veľký ( Bubo bubo )

Neskôr sme zistili, že výr, ktorý takto drží stráž nad krajinou bol samček a okrem toho že porzoroval rozsiahlu krajinu krásne z obrovských výšin strážil aj niečo oveľa dôležitejšie. Hniezdo. Hniezdo s troma roztomilými bubákmi, ktorí boli stále krehký a bez  rodičov bezradný. Hniezdo sme narýchlo obzreli, urobili pár fotiek a šli rýchlo preč, občas sme sa tam každy sám vypravili skontrolovať ako sa týmto nezbedníkom darí a darilo sa im náramne, hniezdo bolo plné ježov takže o potravu nemali núdzu. Rodičia sa starostlivo starali a držali nad nimi stráž.

Výr veľký ( Bubo bubo )
Výr veľký ( Bubo bubo )

V tom čase sa Tomáš dozvedel od známeho, že niekoľko kilometrov vzdušnou čiarou na jednej horskej malej skale sa nachádza ešte jedno hniezdo a po tejto informácii som bol veľmi zvedavý a tak som sa tam vybral pozrieť a toto hniezdo som podľa presného popisu rýchlo našiel. V hniezde sa nachádzalo jedno osamotené mláďa. Rodičov som nidke nevidel ale bol som si istý, že oni vidia mňa. Sadol som si na jedno vzdialené miesto odkial som mal dobrý rozhľad a kochal som sa výhľadom na krajinu ktorá vytvárala krásnu panorámu.

Presedel som tam dosť dlhú dobu až pokiaľ nezačalo pršať. 

Najskôr bol dážď slabý a pichal ako ihla, no neskôr sa zmenil na prudký lejak a tak som sa chystal vrátiť späť k autu. Ako som už balil posledné veci tak na moje prekvapenie sa predomnou zjavili dva krkavce. Sadli na starý vyschnutý strom oproti hniezdu s výrom. V tom momente sa z lesa pod skalou vyrútil jeden z rodičou a začala sa jedna neuveriteľná šou. Krkavce neúnavne dorážali na výra a ten ich svojou mohutnou postavou zaháňal preč.

Netrvalo to dlho, ale bolo to nazabudnutelné. Dodnes to mám celé pred očami. Jedna bitka vojnu nevyhrá a tak musia rodičia malého výra každym dňom aj nocou držať stráž a ani na chvíľu nepolaviť, lebo aj drobná chyba môže znamenať koniec snahy, ktorú tieto majstátne sovy každý rok zo seba vydajú.

Výr veľký ( Bubo bubo )
Výr veľký ( Bubo bubo )

Možno by som už mohol toto rozprávanie ukončiť, ale stále nám zostáva jedno nečakané stretnutie. Stretnutie, ktoré sa odohralo iba pár dní dozadu. 8.11.2020 Jeseň je v plnom prúde. Krajina akoby farbami maľovaná.

Je už čas spevavcom postaviť krmítko a oprášiť minuloročný kryt na dravce. Krmítko je postavené a  ide sa skontrolovať kryt. Ten mám na odľahlom mieste kde je pokoj. Neďaleko lesa, kúsok od polí a uprostred remízok malá lúka. Tam je miesto, kde tento rok možno odfotím nejakého krásneho dravca. Ani som ale nemusel dlho čakať, preto že po dorazení na miesto a skontrolovaní krytu si všimnem nejakého dravca ako si sadne oproti mne na druhú stranu malej lúky. Prvý tip je myšiak, asi ma nevidel a sadol si na konár z ktorého bude striehnúť na korisť. Ďaleko od pravdy som nebol, bol to dravý vták striehnúci na korisť, preto že rovno pred mojími očami začal loviť. Z konára sa rýchlosťou púšťal do trávy a vzlietal späť na konár.

Vzdialenosť odo mňa nebola až taká veľká a preto som si prestal byť tým myšiakom istý. Sú to veľmi plaché dravce a určite by netoleroval moju prítomnosť, bol som nemaskovaný a stál na okraji lúky hľadiac na jeho výpady za korisťou.

Vzal som foťák a prikladám si ho k oku, v hľadáčiku sa mi zjaví sova a pripomenie mi stretnutie z polovice decembra minulého roka. Uralka ako zo sna, loviaca iba 60 metrov predo mnou. Tolerujúca moju prítomnosť a tak už zostáva jediné, urobiť vytúženú fotku, ktorá sa nakoniec podarila. Sova dlhochvostá prezývaná uralka po mojom priblížení iba popoletí o niekoľko metrov a sadá si nízko na konáre a ja sa snažím sa znovu priblížiť na vzdialenosť potrebnú pre celkom slušnú fotografiu a pár krát ma pustí celkom blízko až nakoniec zmizne niekde v remízke ktorá jej poskytuje útočisko.

Plný adrenalínu sa ženiem domov a som nadšený, že mám na karte fotky sovy, ktorú chce mať každý z nás zväčšnenú ako na fotografii tak aj v pamäti. Bolo to neskutočné stretnutie.

Sova dlhochvostá (Strix uralensis)
Sova dlhochvostá (Strix uralensis)

Rok 2020, ktorý poznačil každého z nás a priniesol nám mnoho trápenia a starostí. Mnohí z nás sme prišli o prácu a všetkými silami sa snažíme uživiť svoje rodiny, bojujeme a prežívame zo dňa na deň tak, ako tieto úchvatné stvorenia, v ktorých prítomnosti som trávil niekoľko nezabudnuteľných chvíľ a na každé jedno stretnutie pmätám ako by to bolo včera. 

Tú by som moje rozprávanie o stretnutí z tímto nočným duchom ukončil a dúfam že čítanie nebolo nudné.

Na záver poviem len toľko, že aj keď občas nemáme šťastie a veci nejdú tak ako by sme chceli, tak vždy je tu nádej, že sa to zmení v lepšie. Treba veriť v lepšie zajtrajšky, ako po rokoch som ja nestratil nádej v stretnutie zo sovami, tak rovnako sa aj my všetci vrátime späť do doby, kedy nebudeme obmedzovaný štátom a budeme môcť odkyť svoje tváre a nadýchnuť sa opäť k životu. 

Prajem vám všetkým pevné zdravie a na každom kroku šťastie, preto že to je to najdôležitejšie v tejto dobe.

Nech vás Boh naplní hojným požehnaním a nech vás svojou milosťou po celý rok ochraňuje.

Myšiarka ušatá (Asio otus)
Myšiarka ušatá (Asio otus)
Sova lesná (Strix aluco)
Sova lesná (Strix aluco)
Myšiarka ušatá (Asio otus)
Myšiarka ušatá (Asio otus)
Sova dlhochvostá (Strix uralensis)
Sova dlhochvostá (Strix uralensis)
Sova dlhochvostá (Strix uralensis)
Sova dlhochvostá (Strix uralensis)
Sova dlhochvostá (Strix uralensis)
Sova dlhochvostá (Strix uralensis)

Použitá technika:

  • Canon EOS 7D Mark II
  • Canon 6D Mark II
  • Canon EF 400mm F/5.6L USM
  • Canon EF 100/2.8 IS L USM

Povodný blog na stránkach prispievateľa tohbl14.wixsite.com

Celkovo 245 zobrazení, z toho dnes 2 !

Zdieľať na

4 komentáre k “Nočný duch”

  1. Michale, ty jsi se minul povoláním- skoro úplný román 🙂 Ale super!
    Ohledně hledání sov bych mohl napsat v podstatě hodně podobný příběh- akorát s tím, že mě se zatím stále nezadařilo ani jednou tak jak bych chtěl… ale nestěžuji si- už jenom je potkat je zážitek – a to se mi už několikrát povedlo. A pokud je pořádně nenafotím, tak si je nakreslím 🙂

    • Ďakujem Jirko, áno máš pravdu, dokonca ja sám som bol prekvapený ako som sa rozpísal, ale táto moja cesta rokmi bola naozaj plná emotívnych zážitkov a to sa podpísalo pri písaní :). Tebe prajem tiež kopu ďalších stretnutí a parádne fotky. Drž sa Jirko a ešte raz ďakujem.

Vložiť komentár