Do Edinburghu sme dorazili v nedeľu pred obedom. Ako prvé sme vyzdvihli naše dočasne auto. Volant na opačnej strane bol horor aj pre mňa a to som vôbec nešoférovala. Prvú hodinu som mala na striedačku zatvorené oči a zaťaté svaly. Škótsko nás privítalo tak, ako sme očakávali – mrholením, vetrom a nečakanými dobrodružstvami. Naša cesta za bielymi zajacmi a snehuľami sa začala hneď po príchode na vysočiny.
Na prvom parkovisku sme vo svahu zbadali jeleňa. Hoci to nebol náš hlavný cieľ vybrali sme sa za ním. Jeleň síce ušiel ale keď sme boli bližšie, zbadali sme takmer bieleho zajaca. To už bol jeden z našich hlavných cieľov. Preliezli sme ohradu, vyzuli sa, prebrodili rieku, prešli cez koľajnice a preliezli 2 ploty a ten fešák sa ani neunúval nastaviť na dokonalú fotku. Hoci sa ho podarilo čiastočne zdokumentovať nakoniec ušiel takou rýchlosťou, že som to ani nezbadala.
Zamrznutý sme sa vrátili do autá a pokračovali do hotela v blízkosti hory Cairn Gorm podľa ktorého je pomenovaný celý národný park.
Ďalší deň bolo mrazivo ale prekvapivo bezvetrie a slnečno. Krajina bola zamrznutá a hneď sme museli použiť mačky aj navleky. Stopy po zajacoch boli časté ale vidieť ich na bielom snehu náročné. Po zľadovatenom teréne v strmom svahu sa šlo ťažko a človek by si myslel že tu nič nemôže žiť. Prvú sme našli snehuľu kapcavú samozrejme v tmavom vrese je taká neviditeľná, že sa nám ju podarilo nájsť až ďalekohľadom a to sme stáli niekoľko metrov od nej. Termovízia sa nám v tieto dni neosvedčila, vres a kamene svietili takmer rovnako ako zvieratá.
Nakoniec sa nám podarilo objaviť aj zajaca horského. Zajac horský sa líši od nášho tým, že v zime mení svoju hnedú srsť za bielu. Vždy sedí na strategickom mieste v závetrí, odkiaľ môže ľahko uniknúť a zároveň mať výhľad na celé okolie. Po zamrznutom povrchu snehu a v bezvetrí sa nedalo ísť potichu a tak sa nám v najlepšej chvíli vždy vytratil neuveriteľnou rýchlosťou.
Došli sme až na vrchol Cairn Gorm a naozaj sme mali ukážkové počasie s nádhernými výhľadmi. Pri západe slnka sme ešte skúsili odfotiť soby. Opäť však nemali záujem pózovať. Boli nádherne, prvý krát som sa dostala do ich blízkosti.
V utorok som sa zobudila chorá. Poobede sme šli po údoliach pohľadať zajace. Mali sme šťastie, zajace sa vyhrievali na skalách. Kým sme sa k jednému snažili priblížiť čo najbližšie, zbadala som trčiace uška zo skaly nad nami. Tento nebol ešte celý biely a cez hlavu mal sivý pás. Približovanie často zničilo hlučné prebáranie v snehu.
V stredu bol problém vstať a tak sme sa vybrali k jazeru Loch Ness kde bola videná bájna príšera ,,Nesi”. Musím povedať že krajina je plná nádherných jazier a toto ma práve nijako neohúrilo. Na odporúčanie sme sa teda pobrali do oblasti Glencoe.
Opäť sme mali dokonale počasie. Stáda jeleňov boli všade naokolo v zamrznutom vrese. Dokonale zapadalo slnko a jelene ako vždy nerobili čo sme chceli. Keď sme boli dole oni boli hore, stáli blízko seba alebo sa otáčali na svojich parťakov. Ťažko je to s nimi. Po tomto boji sme si vychutnali západ slnka a uvarili teraflu do hrnca, keďže hrnček sme si zabudli pribaliť. S kotlíkom liekov sme sa vybrali naspäť do hotela.
Nový deň, sme šli opäť hľadať snehule. Po bielej (horskej) však nebolo ani stopy. Sneh sa začal topiť a teplota stúpať nad 0. Keďže som však bola chorá stan a spacáky čo sme si taký kus cesty niesli – sme nemohli využiť.
V roztápajúcom snehu sa ťažko pohybovalo ale darilo sa nám nachádzať snehule kapcavé. Dostať sa k ním bolo náročné, pár krát sa nám to však podarilo. Akonáhle začali ,,kotkodákať” bolo jasné, že naša šanca skončila a vtáci boli o pár sekúnd preč. Nie je nad to keď hodiny zvieratko hľadáte a potom sa idete napiť vody a dobre že vám nestojí vedľa nohy . Maskovanie je však také dokonalé, že sa musíte aj na pár metrov pozerať ďalekohľadom lebo neviete či ide o kameň alebo sliepočku. Termovízia bola dnes úspešnejšia a občas sa podarilo nájsť malú hlavičku vykúkajúcu zo studeného vresu.
Vo štvrtok sme sa vrátili do Glencoe. Počasie sa zmenilo. Mrholilo a fúkal studený vietor. Stáda sa vytiahli takmer na vrcholky zasnežených hôr. V dolinách ostalo pár jeleňov. K jednému som sa priblížila príliš blizko, až som zabudla že ide o divé zviera. Hneď ma však vrátil do reality, keď sa na mňa zahnal obrovskými parohami. Potom som si už držala odstup . Jelene nám nakoniec aj celkom pekne v hnedom vrese zapózovali. Držali sa od nás ale neutekali.
Ďalšie ráno sme si obzreli opustené cesty medzi horami. Zhodli sme sa na tom, že Glencoe by bolo dokonale miesto na pozorovanie jelenej ruje. Pršalo a stáda ostávali ďaleko na úbočiach hôr. Pár jeleňov sa však podarilo zahliadnuť aj dnes.
Na večer sme sa vrátili k Edinburghu, kde sme si zvolili oddych pred preplnenými vianočnými trhmi. Náladu nám pokazila až porucha na letisku, keď sme boli v lietadle zavretý sedem hodín a spať doma sme si ľahli až o 4 ráno.
Do Škótska sa však ešte určite vrátime.
