Pamätám si na svoje foto začiatky. Bolo to niekedy pred 10-12 rokmi. O fotení zvierat som vtedy toho moc nevedel a len som sa bezcieľne motal po prírode a veril, že náhodne stretnem nejaké zviera a urobím dobrú fotku. Jedna takáto prechádzka ma zaviedla pomerne ďaleko od civilizácie, kde by sa mali podľa slov ochranárov vyskytovať bobry. V tom čase to malo byť jedno z mála miest na Orave, kde mali byť. Po dlhom pochode lúkou, vresoviskom a podmáčaným rašeliniskom som s nohami premoknutými nakosť prišiel na spomínané miesto. Bol to hraničný potok s Poľskou republikou, ktorý sa vlieval do Oravskej priehrady. Hneď po príchode na toto miesto bolo jasné, že tam bobry sú alebo niekedy boli. Na brehovom poraste bolo kopec bobrích ohryzov. Samozrejme ako ,,bažant,, som nemal veľa skúseností a nevedel som odhadnúť, či sú ohryzy aktuálne alebo z minulých rokov. Ako som šiel ďalej dolu tokom, videl som niekoľko malých bobrích hrádzí. Po príchode k jednej väčšej som počul silné šplechnutie vody. V tej dobe som nemal ani poňatia, čo by to mohlo byť, a tak som si v prvom momente pomyslel, že to bol kaprík, alebo nejaká iná väčšia ryba, keďže som bol už v oblasti s veľmi hlbokou vodou neďaleko ústia. Deň sa pomaly schyľoval ku koncu a ja som si nachvíľu sadol k hrádzi. Asi po 15 minútach vykukla 10m odo mňa z hlbokej vody hlava s malými tmavými očkami a plávala smerom ku mne, aby si ma zvedavo prišla obzrieť. Len čo bobor prišiel na vzdialenosť, z ktorej rozoznal, že som človek, s razantným úderom chvosta o hladinu sa náhle stratil pod vodou. V teň deň sa už neukázal. Vlastne na tomto mieste som bobra odvtedy už nikdy viac nevidel, aj keď som túto lokalitu navštívil viackrát. Podarilo sa mi spraviť aj jednu fotku. Vzhľadom na tmavosť miesta a technické možnosti, aké som vtedy mal, bolo na fotke viac šumu ako inej obrazovej informácia a tá nanešťastie putovala rovno do koša. Toto bolo moje prvé stretnutie s týmto pomerne tajomným zvieraťom. Odvtedy prešlo niekoľko rokov a bobry sa v ,,mojom revíri,, neskutočne rozšírili a dnes obývajú s najväčšou pravdepodobnosťou každý prítok, ktorý ústi do Oravskej priehrady.
Miest, kde sa vyskytujú bobry, je v mojom okolí momentálne veľa. Takmer každé som už stihol navštíviť, no dobrá fotka bobrov mi stále akosi unikala. Bobry som už videl nespočetnekrát. Väčšinou to však bolo vecou náhody a bobor sa v okamihu stratil pod hladinou. Iným prípadom bol bobor, plávajúci na hladine, čo je z hľadiska pozorovania krásne, ale fotkám v tomto prípade chýba šmrnc. A tiež si spomínam na jednu príhodu, keď som kedysi dávno skúšal fotiť z fotovoru a v jedno jesenné ráno ma bobor aj s fotovorom takmer zbúral.
Asi ako každý fotograf, aj ja som si na prelome rokov začal plánovať, čo by bolo fajn odfotiť v novej sezóne. Jedným z mojich cieľov bola práve fotka bobra. Fotka bobra von z vody a hlavne za normálneho svetla. Toto bola obrovská výzva, vzhľadom na to, že som dovtedy nepoznal miesto, ktoré by nebolo extrémne zarastené a kde by bobry chodili von z vody za svetla. A tak sa na jar, niekedy v marci, začala najťažšia časť z príprav na fotenie – hľadanie vhodnej lokality. Pochodil som toho dosť v mojom rajóne, ale všade kde som bol, miesto bolo absolútne nevhodné na fotenie a bobry za svetla nevychádzali von z vody, iba sa popred mňa promenádovali po hladine. Opäť sa však potvrdilo, že pod lampou býva najväčšia tma. Posledné miesto, kde som ešte nebol, bolo pre dosiahnutie vytúžených záberov najmenej pravdepodobné. Nachádzalo sa blízko dediny, asi 5minút cesty na bicykli od môjho domu a tak som predpokladal, že bobry tam budú rušené a vychádzať budú výlučne len za tmy. Opak však bol pravdou.
V jeden ešte chladný, jarný, oravský večer som sa naľahko vybral na lokalitu. Mal som so sebou iba rybársku stoličku a foťák na krku. Hneď po príchode na miesto bolo úplne jasné, že to tam žije. Po roku a pol, ako som na tomto mieste bol naposledy, boli brehové stromy doslova zmasakrované. Aj stromy s priemerom viac ako 40cm boli prehryzené a popadané do vody. Pribudla nová, dovolím si povedať pomerne veľká, asi 2m vysoká hrádza a v neposlednom rade aj masívny bobrí hrad z blata a konárov, nasťahovaných z neďalekého okolia. Bolo jasné, že napriek blízkosti ľudí sa tu bobrom veľmi dobre darí. Večer sa už blížil ku koncu. To je ich čas. Spolu so západom slnka sa zvyknú ukázať. Sadol som si doprostred, medzi bobrí hrad a hlavnú hrádzu a so zatajeným dychom som čakal, čo sa bude diať. Asi po 15 minútach sa objavil bobor. Chvíľku predo mnou plával. Nehýbal som sa, a tak ma nebral ako hrozbu. Na chvíľku si ma prišiel obzrieť aj zbližšia, no potom sa pobral dolu prúdom smerom k hrádzi. Popred hrádzou urobil mierny okruh a hneď sa z vody vyškriabal na ňu.
Chvíľku sa poobzeral, či je čistý vzduch a zakrátko sa stratil vo vode na druhej strane hrádze. Hneď mi napadlo, že by to bolo dobré miesto na fotenie. Otázkou však bolo, či to nebola len náhoda a teda, či jeho krátke zastavenie sa na hrádzi nebolo len ojedinelým javom. Práve s týmito myšlienkami som sa v ten večer vracal domov. Na druhý deň som sa na toto miesto vrátil. Opäť som bol len naľahko a fotiť som neplánoval, aj keď som samozrejme foťák so sebou mal. Sadol som si však nižšie po prúde, tentokrát úplne blízko k hrádzi. Po pár minútach nehybného čakania sa všetko z minulého dňa zopakovalo. Asi 10 minút pred západom slnka sa pred hrádzou vynoril bobor. Chvíľku plával popred a potom rovnako ako predchádzajúci deň vyliezol na hrádzu, preliezol ju a ďalej si plával dolu po prúde potoka. Hneď po ňom sa vynoril ďalší bobor a po nich ešte jeden. Všetky tri prechádzali cez hrádzu rovnako akoby podľa vopred naplánovaného scenára.
Ako sa začalo stmievať, prešiel som popred hrádzu aj ja, samozrejme po súši. Po krátkom pozorovaní mi bolo jasné, že na vrchnej časti hrádze majú plytký prechod, ktorý im slúži ako prírodný tobogan, cez ktorý sa prešmyknú na druhú stranu a plávajú smerom k ústiu potoka. Overiť túto teóriu som si prišiel ešte raz, o dva dni neskôr. Opäť sa všetko zopakovalo. Tentokrát sa na scéne objavili dva bobry. A rovnakým spôsobom prekonali hrádzu a stratili sa v diaľke. To už bol moment, kedy som začal špekulovať nad fotením. Samozrejme šlo by to aj zhora zo stoličky, ale nebolo by to ono. A tak som si už v duchu plánoval, kedy si prídem toto miesto obzrieť poriadne cez deň a pripraviť si miesto na fotenie.
Na ďalší deň som sa k potoku vybral cez obed. Okolo hrádze som sa chcel viac pomotať a keďže bobry zvyknú cez obed oddychovať a ich aktivita je minimálna, bol to najlepší čas, ako ich nerušiť. Po príchode k hrádzi som začal hľadať vhodné miesto na fotenie. Bolo jasné, že pri fotení budem ležať, aby boli fotografie nasnímané z úrovne bobrích očí a fotka tak mala šmrnc a vyzerala prirodzene. Okolo hrádze bol kopec napadaných konárov a trávy. Bolo dosť náročné nájsť miesto, z ktorého by šlo fotiť. Na druhej strane potoka však bolo jedno vhodné miesto, kde by som sa dokázal s foťákom dostať až ku hladine a nemal by som žiadnu prekážku vo výhľade. Na druhú stranu som sa však potreboval nejako dostať a jediným spôsobom, ako suchou nohou prejsť cez asi dva metre hlboký potok, bol hrubý strom, ktorý bol spadnutý cez potok. Strom bol šmykľavý, obrastený machom, no napriek tomu som to riskol. S malou dušičkou a technikou na chrbte som po strome opatrne prešiel na druhú stranu a zamieril asi 4m pred hrádzu, kde bolo miesto, z ktorého som chcel fotiť. Vybaľujem foťák. Statív dvoma nohami ponáram do vody a opatrne naň kladiem foťák. Kontrolujem scénu. Vyzerá to celkom parádne. Ešte aj hrubší kus konára, spadnutý z neďalekého stromu a odnesený prúdom vody, mi vytvára podstatnú časť prirodzeného maskovania. Miesto ešte trošku domaskujem okolitým materiálom. Od miesta, kadiaľ chodia bobry, som iba niečo okolo 4-5m, a tak musí byť maskovanie čo najlepšie, aj keď zrak majú bobry pomerne slabý. Po domaskovaní ešte raz cez foťák skontrolujem perspektívu. Vyzerá to celkom dobre. Pozadie je fajn, v popredí nie je nič rušivé a od bobrov som krásne blízko. Už len bezpečne bez pádu prejsť opäť cez klzký kmeň spadnutého stromu. Už len počkať na vhodné počasie a večer sa tam vrátim.
O dva dni, za krásneho polooblačného večera, sa vraciam na miesto. Prichádzam z druhej strany potoka, cez výrazne podmáčanú časť lesa, miestami musím dávať obrovský pozor, aby som neskončil pomaly po pás v bahne. Konečne prichádzam na miesto. Je asi hodina pred západom slnka a polooblačno, podmienky priam ideálne na fotenie. Hneď vedľa koryta potoka vystieram karimatku. Jedna noha statívu končí vo vode, a tak musím byť opatrný, aby som neutopil techniku a aby som spolu s ňou neskončil aj ja vo vode. Mierne sa ešte domaskujem a začína sa čakanie ako obvykle. Po pol hodinke sa na druhej strane hrádze začína čeriť voda. Je mi jasné že tam bude bobor. Mierne dvíham hlavu a za hrádzou dokola pláva bobor.
Už len počkať, kedy sa rozhodne prechádzať cez hrádzu, a to bude to správne miesto na fotku podľa mojich predstáv. Netrvalo dlho a prechádza. Som úplne blízko hrádze, možno tak 3-4m. Bobor vylieza na hrádzu, krátko sa rozhliada a v momente sa ponára do vody. Hneď za ním prichádza ďalší a po ňom ešte jeden. Všetci prechádzajú rovnakým miestom, som si istý, že o mne vedia, ale nejako zvlášť mi nevenujú pozornosť a po prechode na druhú stranu hrádze sa strácajú pod vodou. Zrazu periférne vnímam pohyb vedľa mojej hlavy. Z vody, asi meter odo mňa, vyčnieva tmavohnedá hlava s dvomi malými tmavými očkami. Chvíľku ma pozoruje, premeriava si ma a zisťuje, či mu nehrozí nejaké nebezpečenstvo. V okamihu sa bobor otáča a pláva naspäť ku hrádzi. Toto sa mi počas mojich predošlých pozorovaní ešte nestalo. Bobry vždy odplávali dolu po prúde a už sa v ten deň nevrátili. Tento však zamieril naspäť, preliezol hrádzu a vrátil sa tam, odkiaľ prišiel. Rovnako to zopakoval aj druhý bobor, ktorý však hrádzu naspäť nepreliezol. Sadol si hore a začal sa čistiť. Dáva mi možnosť spraviť doposiaľ asi najkrajšiu foto v ten deň.
Po krátkom čistení sa opäť vracia do vody a pláva v kruhoch asi meter, dva popred mňa. Hneď sa k nemu vracia aj tretí a spolu sa bláznia vo vode. Na chvíľku pomaly dvíham hlavu. Chcem skontrolovať, čo sa deje na druhej strane, kde sa vrátil prvý bobor. Na druhej strane hrádze je na moje počudovanie poriadne rušno. Tentokrát tri bobry plávajú smerom k prechodu. Hneď na prvý pohľad mi je jasné, že jeden bobor je výrazne menší ako zvyšné dva. Už mi je to jasné. Všetky tri bobry, ktoré som v ten deň dovtedy videl, boli mladé. Teraz prichádzajú aj najstarší členovia rodiny. Rýchlo za sebou preliezajú hrádzu a vnárajú sa do vody. Jeden z veľkých bobrov zamieril priamo ku mne. Trochu som stŕpol. Mám obavy, ako sa prejaví ochranársky rodičovský inštinkt, či ma jeden z rodičov z takej blízkosti neberie ako hrozbu a rátam tak s každou možnosťou, aj s obranným útokom. Popravde mi nie je všetko jedno. Počas prechodu cez hrádzu bolo vidno veľké vyčnievajúce ostré zuby bobra a veru nechcel by som na vlastnej koži pocítiť ich silu a ostrosť. Našťastie po krátkom očnom kontakte sa dospelý bobor otáča, v pokoji pláva smerom k mladým a moje srdce začína opäť biť trošku pomalšie.
Táto krásna päťčlenná rodinka sa ešte chvíľku popredvádzala, a potom sa už odobrala ďalej po prúde potoka a napokon sa stratili v diaľke. Mal som za sebou prenádherný zážitok, s týmito krásnymi no celkom tajomnými tvormi. Ďalší mesiac som sa na toto miesto viackrát vrátil. S bobrami sme sa celkom skamarátili, až som mal niekedy pocit, že ma celkom začali tolerovať vo svojej blízkosti. Takmer vždy sa mi ukázali a popredvádzali, akoby chceli, aby som vedel, že sa im dobre darí. Postupom času sa fotky prakticky opakovali, a tak som začal špekulovať, ako ich nafotiť trošku inak a tak som najskôr začal špekulovať s rôznymi ohniskami. Tak sa mi podarilo spraviť celkom zaujímavé fotky s prostredím na 35mm a 85mm ohnisko. Rovnako som skúšal meniť uhly, až som raz skončil v strede potoka s 85mm ohniskom. Samozrejme, našťastie nie tak celkom. Akurát som v strede potoka našiel takú malú plytčinu, kde bola asi 10cm voda. Vyzeralo to celkom zaujímavo, pretože plytčinu nebolo vidno a z brehu to mohlo vypadať, akoby som sa vznášal v strede potoka aj spolu s foťákom.
Na toto miesto sa ešte aj teraz pravidelne vraciam. Už ani nie kvôli foteniu. Skôr tieto vychádzky beriem ako návštevu u ,,priateľov,, a kontrolu, či je všetko v poriadku. Občas so sebou zoberiem aj mojich drobcov a manželku, ktorí majú z týchto pozorovaní vždy nesmiernu radosť. Najmä moja dcérka sa neskutočne teší, keď sa bobor náhle priblíži. Ona sa pohne a bobor zrazu plesne chvostom o vodu a stratí sa pod hladinou. Toto sú tie najkrajšie momenty pri spoznávaní prírody s najmladšou generáciou. Poznanie a pochopenie vedie vždy k rešpektu, k následnej ochrane a zachovaní toho najväčšieho prírodného bohatstva, ktoré nám tu zanechali predchádzajúce generácie.
Použitá technika:
- Canon 5D Mark III
- Canon EOS R
- Canon 300mm F/2.8 IS USM
- Canon EF 35mm f/1.4L USM II
- Canon EF 85mm f/1.4 L IS USM
Celkovo 1,921 zobrazení, z toho dnes 2 !
Super Michal , parádny článok aj fotky .. 😉 🙂 Teším sa na ďalšie blogy 😉
No tedááá!!
U nás vídávám jen okousané stromy a sem tam i nějaký skluz z břehu do řeky. Zkoušel jsem i večer, ale nikde nic, asi jsou jen noční vycházky.
Tvé fotky jsou dokonalé! Závidím 🙂