Vládkyňa ľadového kráľovstva

Moje prvé poriadne stretnutie s touto nádhernou lasicovitou šelmou, obľubujúcou vodné prostredie bolo pomerne nečakané a dovolím si povedať, že čisto náhodné. Nie že by som sa s vydrou nikdy nestretol. No dovtedy som vydru videl asi trikrát, a to veľmi dávno, keď som bol ešte malý chlapec. Vzácne sa nám na sekundu ukázala pri potulkách s mojím otcom v okolí Oravskej priehrady alebo počas rybačky, keď sme na malej drevenej loďke brázdili vody nášho ,,oravského mora“ .

Vydra riečna (Lutra lutra)

Celý príbeh a ,,fotolov“ vydry sa začal v jeden slnečný januárový deň. Ako každý rok, aj teraz som po zime začínal monitorovať brlohy psíkov a jazvecov. Zima bola na pomery Oravy pomerne slabá, a tak tento monitoring začal už koncom januára. Na jednu takúto monitorovaciu akciu som zobral aj môjho priateľa. Išli sme skontrolovať jeden veľký komplex brlohov v blízkosti Oravskej priehrady. Keďže môj priateľ je z neďalekej dedinky, dohodli sme sa, že sa stretneme priamo na danej lokalite. Išiel z druhej strany a keďže ,,môj,“ revír ešte dobre nepozná, zašiel ďalej ako mal… Prišiel až na koniec starej cesty, vedľa ktorej sa rozprestierala rozsiahla ľadová plocha, v ktorej bola na okraji diera. V diere videl pohyb a keď pozrel pozornejšie, zahliadol vydru, ktorá práve vykonávala svoj očistný rituál. Vydra si ho všimla a v momente sa stratila pod ľadom. Krátko po tejto príhode mi zavolal, aby som ho nasmeroval k miestu, kde som na neho čakal. Bol som od neho ani nie 50 metrov vzdušnou čiarou, za hustým porastom mladých vŕb a jelší. Ihneď po príchode mi všetko vyrozprával. V tom momente ma jazvečí brloh prestal zaujímať a presunuli sme sa spolu na miesto, kde sa ešte pred malou chvíľou odohralo vzácne stretnutie. Po príchode na toto miesto sa rozhliadame a po okolí sa nachádza pár stôp, ktoré by mohli byť vydrie. Nie je to úplne jasné, pretože tvar stôp sa v roztápajúcom snehu mierne mení. Našťastie mám pri sebe fotopascu, ktorú som chcel dať k brlohu. Hľadám vhodné miesto, kde by som ju nainštaloval. Asi 8 metrov od diery v ľade je hrubší zlomený konár starej vŕby. Je to jediné vhodné miesto v blízkosti, a tak, po krátkom nastavení potrebných parametrov, tam fotopascu nechávame a odchádzame domov. Aj keď je už relatívne teplo, ľad sa na priehrade ešte drží, a tak je tu možnosť, že sa vydry ešte ukážu, uvidíme…

Vydra riečna (Lutra lutra)

Po pár dňoch sa na miesto vraciam. Mením baterky a kartu vo fotopasci a odchádzam domov. Po kontrole nahratých súborov možno vidieť, že týmto miestom vydry prechádzajú. Objavujú sa však nepravidelne, raz za dva, tri dni, no vždy v relatívne rovnakom čase, približne o piatej hodine večer. Je to čas, kedy sa v tomto ročnom období začína stmievať, a tak šanca na ich nafotenie tu stále je. Fotopascu nechávam na mieste ešte pár dní, aby sa mi potvrdil alebo vyvrátil ich občasný výskyt na tomto mieste. Po ďalšej kontrole ma čakalo milé prekvapenie. Vydry sa za päť dní ukázali síce iba raz, ale boli v rovnakom čase ako naposledy a boli tri. Zrejme jedna stará a dve mladé. Toto miesto bolo zrejme ich migračnou trasou za obživou k neďalekej rieke, ktorá bola jediným nezamrznutým tokom v okolí. Podľa predpovede počasia mali byť posledné dva týždne chladného zimného počasia, a tak to vyzeralo na poslednú šancu dostať sa k vydre za svetla. Vydry sú totiž známe zvýšenou dennou aktivitou najmä počas veľmi studených zimných dní.

Vydra riečna (Lutra lutra)

Po pár dňoch naozaj prišlo ochladenie. V tom čase som mal, zhodou okolností, aj trošku viac voľného času, a tak som si povedal, že v nasledujúcich desiatich dňoch pôjdem na lokalitu na pár hodín takmer každý deň. Keďže vydry vedľa fotopasce chodievali približne okolo piatej, na dané miesto som chodieval v predstihu. Už okolo tretej poobede som si pár metrov od diery v ľade urobil provizórne maskovanie. Provizórne najmä preto, lebo vždy po príchode som musel reagovať na smer prúdenia vetra a podľa toho sa presúvať, aby ma vydra nezacítila. Moje maskovanie pozostávalo z dvoch krátkych, rozkonárených vetiev, ktoré boli zapichnuté v ľade. Cez vetvy bola prehodená biela tkanina s otvorom pre objektív. Takto som si vytvoril falošnú snehovú stenu, cez ktorú ma nebolo vidno. A samozrejme, keďže som ležal na ľade a v mraze, pod sebou som mal dve karimatky, aby som sa cítil aspoň trochu komfortne a nemrzol odspodu. Takéto stanovisko som si vytváral vždy pri nejakom brehovom poraste, poprípade inom prírodnom predmete v ľade, aby som čo najviac splýval s okolím a nepôsobil rušivo.

Líška hrdzavá ( Vulpes vulpes )

Počas prvých pár dní asi dvojhodinového čakania na ľade a v mraze som nebol úspešný. Občas sa síce objavila líška, ale to bolo všetko, čo narúšalo dlhé chvíle ticha v zimnej krajine. Vydry sa na danom mieste neukázali. Cez lokalitu ale pravidelne prechádzali, čo prezrádzali ich čerstvé stopy v okolí. Preto som sa rozhodol v čakaní pokračovať, raz sa to predsa musí podariť.

Líška hrdzavá ( Vulpes vulpes )

Asi na siedmykrát sa to konečne podarilo. Bolo to v jeden zamračený zimný večer. Vonku bolo mrazivé počasie, fúkal veľmi studený oravský vietor a do toho husto padal sneh. Ideálne počasie sedieť niekde doma, za sklom, piť horúci čaj a vychutnávať si ,,zimnú idylku“ v teple domova. Napriek tomu mi to nedalo… Vo všeobecnosti platí, že čím horšie podmienky a počasie, tým krajšia fotka s úžasnou atmosférou. Toto sa mi potvrdilo už viackrát. Padlo rozhodnutie. Za pár minút som bol zbalený. Nahodil som na seba zimné oblečenie pripravené práve pre tento typ počasia. Sadám do auta a presúvam sa na danú lokalitu. Dlho som sa doma rozhodoval, a tak po prebrodení sa hustým porastom a snehom prichádzam o čosi neskôr ako obvykle. Je štvrť na päť. Kontrolujem smer vetra, rýchlo si skladám improvizované maskovanie a ponáram sa do ticha. Všade na vôkol je sivobielo. Počuť iba jemný zvuk dopadajúcich vločiek. Silno sneží, veľké a mokré vločky pokrývajú krajinu navôkol a spolu s ňou aj mňa. Takto budem o chvíľu celý mokrý. Zrazu počujem zvláštny zvuk. Akoby niekto do vody hodil malý kameň. Pozerám pred seba. Okolo diery v ľade sa nič nedeje, neustále iba husto sneží. Pre istotu kontrolujem nastavenie fotoaparátu, či je všetko tak, ako má byť. Opäť dvíham hlavu a vidím pohyb. Voda v diere sa čerí a zakrátko sa vynára vydra. Som blízko, takmer nedýcham, aby som ju nevyrušil. Vydra sa otočila chrbtom. Pozerá opačným smerom, a tak pomaly presúvam ruku na foťák. Opäť sa otáča, tentokrát smerom ku mne a ja robím pár záberov. Nevidí ma. Sedí na ľade a rozhliada sa. Občas zapíska.

Vydra riečna (Lutra lutra)

Po pár minútach sa opäť stráca v studenej vode. Kontrolujem zábery. Vydra sediaca na snehu, rozhliadajúca sa po okolí. Všade navôkol veľké snehové vločky dotvárajúce pochmúrnu, zimnú atmosféru. Niečo neskutočné… Fotka ako z najneuveriteľnejších predstáv. Asi po desiatich minútach vydra opäť vychádza na ľad, na rovnakom mieste. Pozoruje okolie a píska opačným smerom odo mňa. Tentokrát mi je už jasné, čo sa deje. Asi 100 metrov od nás, po zasneženom ľade beží druhá vydra. Ide smerom k nám, no zakrátko mizne v brehovom poraste a spolu s ňou sa v diere v ľade stráca aj tá blízko mňa. Pomaly sa začína stmievať. Obzerám sa a nakrátko som obe vydry ešte zahliadol za mnou, asi 200 metrov smerom k už spomínanej rieke.

Vydra riečna (Lutra lutra)

Prestáva snežiť a sivobiela zimná krajina sa nezadržateľne ponára do tmy. Pomaly sa dvíham z ľadu, otrepávam zo seba pár centimetrov čerstvého snehu a v tichosti, za večerného šera odchádzam domov. Som plný nových dojmov. Stále celkom nechápem, čo sa to vlastne udialo… Ako je možné, že všetko do seba zapadlo priam dokonale? Tak, ako by som si to nedokázal ani predstaviť. Tak, ako to dokáže zmenežovať iba matka príroda…

Vydra riečna (Lutra lutra)

Na dané miesto som sa nasledujúce dni vrátil ešte zopárkrát. Vydry sa však už počas mojej prítomnosti neukázali. O pár dní prišlo oteplenie a spolu s ním aj roztopenie ľadu. Voda na priehrade sa dvihla a dané miesto bolo úplne zaplavené vodou. Napriek tomu, že počas asi 20 hodín čakania na ľade, v pomerne silnom mraze, som mal možnosť vydry pozorovať iba asi 20 minút, patrí toto stretnutie k jedným z najsilnejších zážitkov v prírode počas tohto roku. Verím, že keď sa zima znova vráti, vrátia sa aj vydry a strávim s nimi opäť nejaký čas. A aj vďaka týmto chvíľam budem môcť trochu viac spoznať a porozumieť prírodným javom okolo nás.


Použitá technika:

  • Canon EOS R
  • Canon EOS R6
  • Canon EF 300mm F/2.8L

Celkovo 166 zobrazení, z toho dnes 2 !

Zdieľať na

2 komentáre k “Vládkyňa ľadového kráľovstva”

Vložiť komentár